Niekoľko kritických poznámok ku knihe Zdenka Nešpora o českej a slovenskej religiozite

Niekoľko kritických poznámok ku knihe Zdenka Nešpora o českej a slovenskej religiozite

Zdeněk R. Nešpor: Česká a slovenská religiozita po rozpadu společného státu. Náboženství Dioskúrů. Karolinum, Praha, 2020, 198 stran.

Začiatkom roku 2020 sa na pulty kníhkupectiev dostala kniha českého sociológa a religionistu Zdenka Nešpora Česká a slovenská religiozita po rozpadu společného štátu: Náboženství Dioskúrů (v Dingiru bola recenzovaná zde). So záujmom som si útlu odbornú publikácii prečítal, avšak moje pocity z nej sú značne ambivalentné , pretože jej slovenskú časť považujem za nedotiahnutú. V nasledujúcich riadkoch preto stručne zhrniem svoje výhrady a vysvetlím, prečo niektoré jej časti považujem za problematické.

V prvom rade považujem za nie úplne šťastné, že autor rezignoval na snahu rozpísať podkapitolu o náboženských predstavách Slovákov, o ktorých konštatoval na základe informácii z medzinárodných výskumov a sekundárnej literatúry, že sú tradičné a ukotvené vo svete kresťanského uvažovania o svete (s.140). Nechcem sa tu prieť o tom, že by Slováci neverili v koncepty ako Boh, raj či peklo, avšak zarážajúce je to, že v nasledujúcich desiatych stranách sa Nešpor intenzívne venuje českým predstavám a analýze českej neinštitucionalizovanej spirituality. Považujem podobný prístup za nedostatočný, pretože vlastne len opakuje bez pridanej hodnoty známe a populárne klišé o  Slovensku ako o tradične kresťanskej krajine. Práve v tejto časti knihy mohol Nešpor buď podrobnejšie rozpísať, čo vlastne sú tie tradičné predstavy Slovákov o kresťanstve alebo sa provokatívne zamyslieť nad tým, či sa náhodou neobjavujú nové tendencie v slovenskom uvažovaní o náboženstve, ovplyvnené konceptmi ne-kresťanskej spirituality.

Prečo by stálo za to spochybniť zažité predstavy o Slovákoch ako tradičných kresťanoch? V slovenskej spoločnosti môžeme pozorovať lokálnu variáciu na globálny trend presakovania konceptov z alternatívnej spirituality do mainstreamovej spoločnosti prostredníctvom populárnej kultúry a masmediálnych kanálov (Partridge 2004, Puchovský 2017), ženských časopisov (Stolz & Sanchez 2015, Clarke et al 2010, Heelas 2006), alebo fyzických cvičení ako jóga či aikido (Hasselle-Newcombe 2010, Gleason 1995). Aj keď nebola téma vplyvu konceptov alternatívnej spirituality cielenému výskumu zo strany slovenských bádateľov (aspoň na základe mojich informácií, s výnimkou Tížik & Zeman 2017), na základe vlastných pozorovaní môžem konštatovať, že v slovenských ženských magazínoch[1] ako Nový čas pre ženy, Báječná žena či Evita si nie je problém prečítať článok o tom, ktoré farby harmonizujú ktorú izbu. Taktiež sa v nich pravidelne objavujú rozhovory s lektormi jógy[2] či tantry[3] na rozdiel od rozhovorov s kresťanskými duchovnými. Podobne aspoň približným indikátorom popularity jógy môže byť úspešné pôsobenie organizácie Jóga v dennom živote s šesťdesiatymi siedmymi pobočkami po celom Slovensku.[4] Aj keď nie každý lektor jógy kladie dôraz na duchovný rozmer cvičenia, vylúčené to nie je. Tak sa ľudia aj z menších miest a ich spádových dedín môžu zoznámiť s konceptmi dýchania prány, otvárania čakier či meditácie. Preto stojí za zváženie reflektovať globálny trend šírenia ne-kresťanských náboženských konceptov prostredníctvom populárnej kultúry, masmédiami a fyzických cvičení pri úvahách o vývoji náboženských predstáv v bývalom Československu.

Za ďalší problematický bod knihy považujem odbitie podkapitoly o alternatívnych formách religiozity na Slovensku suchým konštatovaním, že rozsah ne-kresťanských náboženských alternatív je zanedbateľný v kontexte slovenského náboženského poľa (s. 101). Opäť, s Nešporom súhlasím, že slovenská alternatívna náboženská scéna je malá (k Báhajskému spoločenstvu sa prihlásilo 1065 ľudí, k inej viere 23 340, s. 132–133), sústredená primárne do Bratislavy (plus oblasť slovenských lazov, Deák (ed.) 2010, Welaslawa 2017), a že v niektorých prípadoch (islam a niektoré hinduistické spolky) je tvorená hlavne imigrantmi (s. 101). Podobne ako v prípade slabej analýzy náboženských predstáv Slovákov a prepracovanej o Čechoch sa ale Nešpor rozpíše o českej alternatívnej náboženskej scéne (s. 101–104 ). Ale ani v Česku neprekračuje počet budhistov Diamantovej cesty, najpočetnejšej alternatívnej náboženskej skupiny, číslo 3484 a k neregistrovaným náboženským spolkom sa hlási 52 634 (0,5 %) veriacich (s.132–133). Aj pre českú alternatívnu náboženskú scénu by sa dal použiť argument, že jej podiel na celkovej religiozite obyvateľov Česka je zanedbateľný. Prečo si slovenská alternatívna náboženská scéna nezaslúži v Nešporovom videní podrobnejšie rozpracovanie? Slovenská veda ponúka viacero publikácii a štúdii, ktoré mohli českému bádateľovi slúžiť ako odrazový mostík (Macháčková & Dojčár 2001, Tížik 2006, Deák (ed.) 2010, Letavajová (ed.), 2014). Nahráva tak nechcene na smeč  všetkým ľudom, ktorí radi udržiavajú obraz Slovenska ako tradične kresťanskej krajiny. Pritom v nej úplne rovnako ako v celej Európe zapúšťajú korene ne-kresťanské predstavy, ktoré časom môžu (ale samozrejme nemusia) vyrašiť do podoby záujmu o alternatívnu spirituality alebo posilniť postsekularizačné trendy.  Dokonca aj sám Nešpor v závere knihy konštatuje, že v oboch krajinách môžeme pozorovať v určitých spoločenských vrstvách postsekularizačné trendy a ďalších zase známky posilňovania vplyvu náboženstva. Líši sa len kontext, ktorý ovplyvňujú.

Špeciálnu zmienku na záver si zaslúži príloha „Postřehy a hodnocení církevných představitelů“. Zaradenie tejto kapitoly v publikovanej podobe do knihy považujem za omyl.  Nielen kvôli miestami patetickému neodbornému slovníku („Mnohé výroky vysokých a nejvyšších církevných představitelů jsou moudré a podložené hlubokým rozvažováním […]“, s. 159), ale primárne kvôli skutočnosti, že sa jedná o chaotickú zmes anonymizovaných výrokov rôznych cirkevných predstaviteľov bez kontextu (z tých najhorších vyberám: „Vždycky tam je trocha edukace,“ na s. 177; „Každá cirkev si to dělá podle svého,“ na s. 172; „Iné to je proste v takej Bratislave,“ na s. 177). Taktiež mi uniká fakt, prečo Nešpor nenapísal koľko presne rozhovorov urobil v ktorej krajine, nepoznám číslo desať – dvadsať. Úplne rozumiem potrebe anonymizovania výpovedí pre knihu, v ktorej sa rieši citlivá téma českých cirkevných reštitúcií. Na druhú stranu je veľkou škodou, že neodkazuje priamo v texte na informácie, ktoré má priamo zo zdroja s predstaviteľmi cirkví. Po prečítaní úvodu prílohy tak (opäť raz nechtiac) vzniká podozrenie, že slovenskú časť knihy formovali primárne názory a úvahy vysokých predstaviteľov slovenských cirkví. Kde máme záruku, že sa Nešpor nenechal vlákať do kresťanského videnia slovenského náboženského poľa (pred ktorého dominanciou varuje Tížik, 2011), keď ich necituje tam, kde by mal a zjavne ignoruje ne-kresťanskú slovenskú spiritualitu? Prečo si Nešpor nedal tú námahu ani v českom, ani v slovenskom prípade urobiť aspoň jeden výskumný rozhovor s lokálnym predstaviteľom alternatívnej náboženskej scény, aby symbolicky vyvážil veľkú mieru prítomnosti kresťanských predstaviteľov vo vzorke?   

Všetky zmienené výhrady pritom nie je náročné zapracovať do knihy, stačilo by len trocha viac času na písanie. Knihe by taktiež veľmi prospela kapitola, ktorá by viac reflektovala prepojenie národnej identity s náboženstvom, primárne slovenská o význame cyrilo-metodského mýtu o prinesení kultúry a gramotnosti kresťanskými pastormi (Kiliánová, Kowalská & Krekovičová [eds.], 2009), pretože zohral dôležitú úlohu pri formovaní ideologického pozadia moderného slovenského štátu (Tížik, 2011). Taktiež sa mi zdá prehnané Nešporovo konštatovanie, že slovenské bádanie o súčasnej spiritualite je v plienkach (s. 20–21), keď mu v zozname literatúry chýbajú viaceré zborníky reflektujúce túto tému (Macháčková & Dojčár 2001, Kiliánová, Kowalská & Krekovičová [eds.], 2009, Deák (ed.) 2010, Letavajová (ed.), 2014).

Nepreháňam to vari s kritikou marginálií, keď kniha ako celok má svoje zjavné prednosti (kapitola o vzťahu štátu a cirkví, o financovaní cirkví, záver)? Nemyslím si. Veda je zároveň aj politikou. Spôsob, akým píšeme o témach je rovnako zásadný ako téma samotná. Vnímam potrebu kritického výskumu slovenskej religiozity, pretože verejný slovenský diskurz o náboženstve je značne vychýlený v prospech kresťanských cirkví (Tížik 2011) a vedie k „tyranii väčšiny“ voči náboženským menšinám[5]. Táto reflexia sa Nešporovi darí len čiastočne (s. 17–18, 60–65) a namiesto toho sa na slovenskú religiozitu pozerá očami dominantných tém českej ponovembrovej religiozity (cirkevné reštitúcie, český ateizmus, český „něcismus“), ktoré nie sú v slovenskom prípade zďaleka tak nosné. Zamrzí to o to viac, že pre ďalšiu generáciu českých a slovenských bádateľov bude Nešporove dielo so všetkými nedostatkami odrazovým mostíkom v komparatívnom štúdiu českej a slovenskej spirituality.

Pozn.:

[1] Dosah tlačených časopisov je stále slušný. Najpredávanejší ženský týždenník Nový čas pre ženy sa predáva v počte kusov 50 014, najpredávanejší mesačník Eva v počte 19 366 kusov. Viď https://www.mediaguru.cz/clanky/2020/10/slovenskym-printum-klesly-prodeje-nejvic-mesicnikum/

[2] https://devpriya.sk/interview-pre-casopis-bajecna-zena-jul-2014/

[3] https://www.tantrasavitryinitra.eu/l/rozhovor-pre-magazin-evita-november-2017/

[4] https://jogavdennomzivote.sk/kurzy-jogy

[5] Viď potreba 50 000 členov náboženského spolku na oficiálnu registráciu.

 

Zoznam použitej literatúry

Tížik, M. & Zeman, M. (2017). Religiozita obyvateľov Slovenska a postoje občanov k náboženstvu. Demokratickosť a občania na Slovensku II.: Pramenno-analytická publikácia, Sociologický ústav SAV: Bratislava.

Partridge Ch. H. (2004). The re-enchantment of the West: Alternative spiritualities, sacralization, popular culture, and occulture. Volume I. London: T & T Clark International. 

Letavajová S. (Ed). (2014). Súčasná alternatívna religiozita na Slovensku. Trnava: Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave.

Tížik, M. (2006). K sociológii novej religiozity: (podoby zmeny náboženského života v 20. storočí). Vydavateľstvo UK.

Tížik, M. (2011) Náboženstvo vo verejnom živote na Slovensku: zápasy o ideový charakter štátu a spoločnosti, Bratislava: Sociologický ústav SAV, 2011.

Puchovský, M. (2017). „Vedomec na rozhlasových vlnách: Prípadová štúdia významu novopohanského rozhlasového cyklu Rodná cesta v kontexte dejín slovenského náboženského vysielania“, Sacra, 15(1), 17–33.

Deák, D. (2010). Alternatíva, životný štýl, identita?: niekoľko pohľadov na súčasnú slovenskú spoločnosť. Čadca: Magma.

Kiliánová, G., Kowalská, E., & Krekovičová, E. (Eds.). (2009). My a tí druhí v modernej spoločnosti: konštrukcie a transformácie kolektívnych identít. Bratislava: Veda.

Nešpor, Z. R. (2020). Česká a slovenská religiozita po rozpadu společného státu: náboženství Dioskúrů. Univerzita Karlova.

Macháčková, L., & Dojčár, M. (2001). Duchovná scéna na Slovensku. Bratislava: Ústav pre vzťahy štátu a cirkví.

Gleason, W. (1995) The Spiritual Foundations of Aikido, Vermont: Destiny Books.

Hasselle-Newcombe, S. (2005). Spirituality and ‘Mystical Religion’ in Contemporary Society: A Case Study of British Practitioners of the Iyengar Method of Yoga, Journal of Contemporary Religion, 20:3, 305-322.

Clarke et al (2010). “The Portrayal of Complementary and Alternative Medicine in Mass Print Magazines Since 1980”. Sociology Faculty Publications. 3.

Mason M., Singleton A. & Webber R. (2007). „The spirituality of young Australians“, International Journal of Children’s Spirituality, 12:2, 149–163.

Heelas, P. (2006). “Challenging secularization theory: the growth of ‘New Age’ spiritualities of life.” The Hedgehog Review, vol. 8, no. 1–2, p. 46.

Stolz, J., & Sanchez, J. (2005). „From New Age to alternative spirituality. Remarks on the Swiss case. New Age“, 530-545.

Weleslawa (2016). Takí divokí: …keď bolo nebo modré a cesta tak nová…, Myjava: Karpatský Pecúch.

 

Další knižní recenze:

Anatomie rozdílu mezi českou a slovenskou religiozitou.

Dovídáme se, jak a proč být kvakerem.

Opravdu má Bůh sex rád?

Slouží tajnému ohni.

Tradiční rodina v Číně: nová studentská publikace z Brna.

 

Související příspěvky:

Schyľuje sa na Slovensku k odluke štátu od cirkvi?

Na Slovensku sa od januára 2020 zmenil zákon o finančnej podpore činnosti cirkví a náboženských spoločností

Slovensko: konzervatívna revolúcia, alebo kampaň proti kresťanstvu? I.II.

Skloní nová slovenská prezidentka hlavu pred cirkvou? Náboženské aspekty slovenskej prezidentskej voľby.

Morálna prevaha počas Te Deum bola na strane prezidentky.

Pohyb u slovenských evangelíků v širším kontextu.

Muslimové v Bratislavě.

Hnutí Hare Krišna se na Slovensku rozvíjí.

Náboženství na cestách: trnavské synagogy.

Slovenskí moderní pohania a koronavírus

 

 

 

 

 



Subscribe
Upozornit na
guest
0 Komentáře
Inline Feedbacks
View all comments