Slovensko 2020: konzervatívna revolúcia, alebo kampaň proti kresťanstvu? II.

Slovensko 2020: konzervatívna revolúcia, alebo kampaň proti kresťanstvu? II.

Aj napriek celosvetovej koronavírovej pandémii sa od polovice apríla na Slovensku začali diskutovať témy ako potraty, viera politikov, sexuálny život (!) a obavy z konzervatívnej revolúcie po vzoru Poľska či Maďarska. Kresťanskí politici ale boli prítomní v slovenskom parlamente vďaka Kresťansko-demokratickému hnutiu (KDH) od roku 1993 až do roku 2016. Potraty sa na jeho pôde riešili za posledných dvadsať rokov jedenásť krát (!) a doposiaľ neboli nikdy zakázané. A nič sa na tom (veľmi pravdepodobne) nezmení ani v najbližšej budúcnosti, pretože slovenská prezidentka Zuzana Čaputová dopredu deklarovala nezáujem podpísať zákaz interrupcií. Súčasná debata však z vedeckej perspektívy zaujímavá v tom, že otvára zaujímavý výskumný priestor, v ktorom je možné v priamom prenose pozorovať vývoj slovenskej spoločnosti vo vzťahu k náboženstvu.

V predchádzajúcom článku sme v rámci zhrnutia verejných reakcií skonštatovali, že u časti slovenskej spoločnosti môžeme pozorovať religiofóbiu a u druhej fóbiu z liberálov. Nie je to pochopiteľne jediný faktor ovplyvňujúci diskusiu o kresťanstve a politike na Slovensku. Silná protireakcia môže podľa mňa súvisieť aj s tým, že sa od deväťdesiatych rokov sa zvyšuje počet slovenských ateistov. Počet neveriacich v slovenskej spoločnosti mierne rastie – od roku 1991 z 9,8% na 13,44% v roku 2011. A je možné, že za posledných desať rokov ich počet ešte o niečo stúpol. Taktiež sa strojnásobil počet ľudí z neregistrovaných náboženských spolkov, kam spadá drvivá väčšina ľudí z nových náboženských hnutí z 6 373 v roku 1991 na 23 340 v roku 2011. Hlavne vo väčších mestách dozrela silná generácia ľudí v aktívnom veku, ktorí nemajú zažité kresťanstvo ako jeden z pilierov občianskej spoločnosti (populárna predstava z deväťdesiatych rokov) či ako dôležitého aktéra protikomunistického odporu. Kňaz je dnes často vnímaný ako terč pedofilných vtipov a nie ako psychická opora komunity. Navyše môže časť dnešných mestských sekulárnych liberálov predstavovať už tretiu generáciu ľudí vychovaných vo svete bez náboženstva.

Preto si myslím, že časť slovenskej spoločnosti je natoľko sekularizovaná, že predstava dôležitej úlohy náboženstva v politike je pre ňu bytostne cudzia. Na druhú stranu si kresťanstvo drží svoj vplyv na Slovensku a dokáže prirodzeným spôsobom naberať ďalšie generácie aktívnych veriacich. Túto dedukciu naznačujú sčítania ľudu za posledných dvadsať päť rokov, na základe od roku 1991 vidíme mierny nárast veriacich – z 72% v roku 1991 na 74,5% v roku 2011. Tu však treba pripomenúť, že sčítania ľudu sami o sebe nerozlišujú medzi aktívnymi, príležitostnými a formálnymi veriacimi. Výskum „Demokratickosť a občania na Slovensku“ Miroslava Tížika a Milana Zemana na vzorke 1215 respondentov z roku 2014 naznačil, že len 40,5% z veriacich chodí na omše pravidelnejšie ako trikrát mesačne. A len 21% opýtaných sa považovalo za aktívnych veriacich. Je cítiť zjavný rozpor medzi počtom deklarovaných a aktívnych veriacich. Koniec koncov, ak by úprimne prežívalo kresťanskú vieru 75% obyvateľov Slovákov a Sloveniek, nemalo by KDH už dvadsať päť rokov neobmedzene vládnuť krajine pod Tatrami?

Osobne vnímam ako ďalší z faktorov vedúci k vášnivým reakciám časti liberálov absenciu politickej pamäte, ktorá často chýba slovenským novinárom, nieto bežným občanom. Aj podobne „osudové“ voľby z roku 1998 viedli k posilneniu kresťanských politických síl (pod heslami boja so mečiarovským zlom a nereálnymi sľubmi o dvojnásobných platoch), ktoré v roku 2000 dotiahli do úspešného konca rokovania o Vatikánskej zmluve. A už vôbec nie je novinkou mať kresťanského ministra zdravotníctva (Peter Uhliarik) či školstva (Martin Fronc). Situácia, ktorá sa dnes deje, sa už teraz stáva určitým deja vu. Slovenskí kresťanskí politici boli vždy takí, akí sú aj teraz. Konzervatívni, hlboko veriaci a podporujúci rodinnú politiku. Niekedy má človek z novinových článkov pocit, že kresťanskí politici sú niečo ako zhmotnená inkvizícia, čo je ale samozrejme veľmi zjednodušujúce. Podobne, ako keď liberálov nazveme slniečkármi vítajúcich imigrantov, tak kresťanským politikom nejde len o to zakázať potraty, ale o komplexnú politiku v duchu kresťanských ideí.

Ďalším trend, ktorý je možno pozorovať na súčasnej debate o náboženstve a politike, je podľa môjho názoru problém vciťovania sa do náboženského myslenia ľudí. To vedie k prekvapeným a kritickým reakciám, keď niekto rozpráva verejne o svojej viere. Komentáre pod článkami zamorili výkriky na tému „Slovensko má v ústave deklarovanú nezávislosť od náboženstva“, „prečo máme ako ateisti počúvať návrhy kresťanov“, „Krajčí je sektár“. Tak nejako sekularizovaná časť spoločnosti automaticky predpokladá, že náboženstvo patrí nanajvýš do súkromnej sféry a aj v nej je pomerne racionalizované na druh tradície predkov v podobe občasného chodenia do kostola. Sekularizácia, ktorú začali zasievať komunisti v päťdesiatych rokov, dnes zbiera svoje pomyselné plody.

Tento bod je pre mňa ako religionistu, ktorý veriacich v také alebo onaké náboženstvo stretáva stále, pomerne zásadný. Náboženstvo môžeme definovať aj ako druh symbolického jazyku, ktorým opisujeme realitu. Keď by sme si napríklad rozobrali bližšie video ministra Krajčího, v ktorom rozpráva o obrátení svojho priateľa pomocou Ducha Svätého, nejedná sa vlastne o nič zaujímavé. S podobnými konverznými príbehmi sa môžeme stretnúť v charizmatických kresťanských cirkvách. Jedná sa o zaužívané metafory, pomocou ktorých sa opisuje moc viery v Krista. Jej cieľom je upevňovať vieru komunity pomocou delenia sa o skúsenosti pri obrate k viere. Na druhú stranu nie je prekvapujúce, že necitlivé označenie jógy ako niečoho diabolského vyvolalo veľké vlny nevôle. Takisto nie je v prípade Krajčiho problém jeho vnútorný motor v podobe viery. Niekto si ho nájde v sebe pomocou sekulárnych pojmov vďaka psychológii, iný zase v liečiteľských New Age kruhoch a vymedituje si to. Zamyslenia je skôr hodná jeho poznámka o božích ľuďoch, ktorí by mali byť politickou elitou národa. Vo svojom náboženskom zápale mu totiž ušlo, že Slovensko už má svoju skúsenosť s kresťansky orientovaným režimom (1939–1945) a ani Tisova viera v Boha či riadenia sa desatorom nezabránila holokaustu slovenských Židov.

Bude nepochybne zaujímavé pozorovať do budúcna na základe verejných diskusií o náboženstve, ktorým smerom sa bude vyvíjať vzťah slovenskej spoločnosti k náboženstvu. Dôjde k prehĺbeniu nepochopenie medzi rôznymi vrstvami spoločnosti v náboženských otázkach? Bude pokračovať trend verejnej kritiky kresťanstva ako druhu spiatočníckeho prežitku? Alebo sa Slovensko dočká náboženského znovuzrodenia pod patronátom Igora Matoviča?

Odborné zdroje

Tížik, Miroslav, Náboženstvo vo verejnom živote na Slovensku: zápasy o ideový charakter štátu a spoločnosti, Bratislava: Sociologický ústav SAV, 2011.

Religiozita obyvateľov Slovenska a postoje občanov k náboženstvu. Demokratickosť a občania na Slovensku II.: Pramenno-analytická publikácia. Dostupné online: tu.

Mediálne zdroje

Ján Gordulič: Ťažký týždeň: Cesta do stredoveku: tu.

Matej Makovický: Anna Záborská chce kurací plátok na prírodno: tu.

Krajčího nahrávka o stretnutí s duchom svätým: Z mojich úst sa valili zvláštne jazyky: tu.

DNES: Marek Krajčí | S07 | E03: tu.

Počet veriacich podľa sčítania obyvateľov 1991–2011: tu.

Náhľadová fotografia: Anna Záborská v diskusnej relácii denníka SME. Zdroj SME.sk.

Související příspěvky:

Slovensko 2020: konzervatívna revolúcia, alebo kampaň proti kresťanstvu? I.

Na Slovensku sa od januára 2020 zmenil zákon o finančnej podpore činnosti cirkví a náboženských spoločností.

Skloní nová slovenská prezidentka hlavu pred cirkvou? – Náboženské aspekty slovenskej prezidentskej voľby.

Vo vysielaní RTVS sa objaví nový diskusný program „Do kríža“.



Subscribe
Upozornit na
guest
2 Komentáře
Nejnovější
Nejstarší Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments
jfk
jfk
28. 6. 2020 11:19

> Koniec koncov, ak by úprimne prežívalo kresťanskú vieru 75% obyvateľov Slovákov a Sloveniek, nemalo by KDH už dvadsať päť rokov neobmedzene vládnuť krajine pod Tatrami?

Neznám slovenské KDH, ale u nás KDU-ČSL rozhodně nezastupuje křesťanství, ale globalismus a zájmy Německa, zvl. sudetské lobby.

Michal Puchovský
Michal Puchovský
29. 6. 2020 13:51
Reply to  jfk

Poznámka o KDH bola mienená inak. Vzťahuje sa na to, že ak by boli všetci slovenskí kresťania takí zapálení pre svoju vieru a potrebovali by ju cítiť v politike, tak by hocijaká kresťanská strana s kresťanskou agendou valcovala slovenský parlament. A to v ponovembrovej histórii neudialo.