Rešpekt majme, no svoju identitu nezrádzajme

Rozhovor s Borisem Rakovským o církvích na Slovensku. Boris Rakovský je ředitelem Centra pro studium sekt a nové religiozity při Ekumenické radě církví na Slovensku a šéfredaktorem čtvrtletníku Rozmer. První část rozhovoru vychází zítra, 16. března 2021, v časopisu Dingir (v čísle 1/2021, str. 28–29, je k dispozici zde), druhou uveřejňujeme zde v Náboženském infoservisu. Rozhovor připravil Zdeněk Vojtíšek.

V první části rozhovoru jsme mluvili hlavně o alternativách na slovenské náboženské scéně. Věnujme se teď více slovenskému křesťanství a začněme katolíky. Cítíš, že římskokatolická církev prochází na Slovensku změnou? Zdá se mi, že například v Polsku se situace církve pomalu, ale přece jen dost mění. Jak to je na Slovensku?

Slovo „zmena“ je v súčasnosti snáď najviac sprofanizovaným pojmom. „Vytŕča“ z každej predvolebnej kampane, no napriek tomu po každých voľbách len lakonicky a rezignovane konštatujeme, že „je to ešte horšie“. Sme nepoučiteľní. Ak hovoríme o zmene, treba si klásť otázku, čo pozitívne by mala priniesť a kto ju vlastne iniciuje. Pre cirkev to platí obzvlášť, pretože tá nie je iba pre jedno volebné obdobie. Médiá môžu neraz vytvárať dojem akejsi zmeny, a možno by si to niekto aj veľmi želal, no až skutočnosť ukáže, do akej hĺbky nás zasiahla. Nevravím, že niet čo meniť, len si želám, aby bola každá zmena nositeľom autentických a pravdivých duchovných hodnôt. Zato oveľa viac nám treba veci naprávať a prinavracať sa ku pôvodným kresťanským koreňom a podstate našej viery, ktorá je dnes vystavená neľahkým skúškam.

Ale vrátim sa k tvojej otázke. Situácia v Poľsku je od tej našej trochu odlišná. Niektoré tamojšie politické strany sa nie práve najšťastnejšie rozhodli ísť cestou politického katolicizmu. Obávam sa, že to bude mať kontraproduktívny efekt. Politická scéna je často neúprosná a oponent využije každú príležitosť. Napríklad i viaceré filmové snímky o sexuálnom zneužívaní detí uverejnené na YouTube, ktoré v očiach istej časti poľskej verejnosti zdiskreditovali tamojšiu katolícku hierarchiu, takže sa môže javiť, že odpor voči cirkvi v Poľsku oproti minulosti narastá.

Na Slovensku je situácia iná. Predovšetkým tu neexistuje taká politická sila, ktorá by bola pre katolíckych predstaviteľov vyslovene a všeobecne prijateľná. Národno-kresťanské sily tu síce nejaké sú, no žiaľ, sú značne roztrieštené, bez výraznejšieho politického vplyvu. Na jednej strane je to škoda, pretože sa tak v celospoločenskom kontexte presadí iba minimum kresťansky motivovaných vecí, no na druhej strane určitým pozitívom je, že cirkev tak aspoň priamo nie je vťahovaná do politického boja.

Sám jsi katolíkem. Jak vnímáš proces sekularizace?

Sekularizácia v postmodernej spoločnosti má mnoho podôb. Ak ju však chápeme v tom užšom zmysle slova ako akési „zosvetštenie“ viery a vymanenie sa spoločnosti z náboženského, respektíve cirkevného vplyvu, to so sebou, žiaľ, dnes prináša mnohé protirečenia a negatíva. Často sa vraví, že je jednou z príčin, pre ktoré náš starý kontinent stratil svoju kresťanskú identitu. Pravdepodobne aj na to reagoval pápež Ján Pavol II., ktorý neraz zdôrazňoval potrebu reevanjelizácie Európy. To, že sa európska spoločnosť dnes už nemôže nazývať kresťanskou, si myslí aj americký kardinál Leo Burke, ktorý podotkol: „Kresťanská viera a jej prax musia byť vyučované úplne odznova, ako v prvých kresťanských storočiach a následne tiež na našich pohanských územiach. (…) Západná kultúra prepadla ťažkým omylom a zmätkom, pokiaľ ide o základné pravdy týkajúce sa manželstva a rodiny. Pod tlakom celkom sekularizovanej kultúry upadá taktiež cirkev do stále hlbšieho zmätku. To silno oslabuje jej svedectvo, ak ju to dokonca úplne nekompromituje.“ Netreba však upadať na duchu a spoločne verme, že sa to časom zvráti.

Zpoza hranic se mi přece jenom zdá, že římskokatolická církev má velký vliv na politickou situaci. Jak to vnímají městští katoličtí intelektuálové tvého typu?

Nemyslím si to, a to i napriek tomu, že Slovensko je, možno tak trocha ľahkovážne, považované za konzervatívnu krajinu. Nazdávam sa, že podobne ako aj v iných západných krajinách, aj u nás pôsobia často úplne protichodné vplyvy. Prezidentkou sa stala bývalá podpredsedníčka novovzniknutej neoliberálnej strany, predseda parlamentu má jedenásť detí s desiatimi ženami a pod. Nechcem tým na nikoho útočiť, len naznačujem, ako je to s tým katolíckym vplyvom. Národne a kresťansky zmýšľajúci ľudia sú skôr zosmiešňovaní a neraz vytláčaní na okraj spoločenského diania. Kresťanstvu naklonené zákony v parlamente prechádzajú iba veľmi sporadicky, a aj to sa v nejednom prípade nezaobíde bez značne medializovaných negatívnych ohlasov. Dalo by sa preto konštatovať, že oveľa väčší vplyv a priestor v médiách ako katolícka cirkev majú rôzne liberálne orientované mimovládky, ktoré majú na veci často diametrálne odlišný názor. Situácia na Slovensku teda nie je v tomto smere o nič ružovejšia, ako u vás v Česku či ostatnom západnom svete.

Lenže ak máš na mysli postoje k niektorým bioetickým otázkam, ako je ochrana života od počatia po prirodzenú smrť, ľudská dôstojnosť a sexualita, tradičná rodina a registrované partnerstvá, gender ideológia a pod., tak k tomu sa katolícka cirkev, pochopiteľne, má právo a aj bude vyjadrovať, inak by sa spreneverila svojmu poslaniu. Politickú tému však z toho veľmi radi robia podaktorí politici, aj to najmä v predvolebnom období, a pochopiteľne tiež komerčné či prevažne liberálmi ovládané „nezávislé“ médiá.

Jak silný je mezi slovenskými katolíky odpor vůči směřování současného papeže Františka?

U časti konzervatívne zmýšľajúcich katolíkov môžu niektoré konkrétne medializované pápežove postoje a vyhlásenia vzbudzovať určité otázniky a možno i obavy, no nepredpokladám, že sa to týka početnejšej skupiny veriacich. Drvivá väčšina sa tým zrejme ani príliš nezaoberá. Na Slovensku sa totiž v katolíckom prostredí historicky pápežský úrad teší rešpektu a úcte, takže otvorene a verejne vystupovať aj voči súčasnému pápežovi Františkovi si zrejme dovolí iba málokto. Nevylučujem, že názory na jeho pôsobenie, ako aj na celkové súčasné dianie v katolíckej cirkvi sa môžu medzi katolíkmi rôzniť, avšak výraznejší dosah na slovenskú katolícku cirkev to v dohľadnom čase pravdepodobne mať nebude.

Jak se na Slovensku daří menšinovým luteránům? Je v evangelické církvi patrný nějaký vývoj?

Podobne ako v katolíckej cirkvi, tak aj u evanjelikov sporadicky do popredia vystupuje konflikt medzi prívržencami konzervatívneho a liberálneho vnímania sveta. Ten je, zdá sa mi, veľmi ochotne živený aj z mimocirkevných kruhov a tiež médiá si na ňom vždy radi zgustnú. V evanjelickej cirkvi v posledných rokoch dávajú o sebe vedieť niektorí „progresívci“, ktorí šokujú aj tak slobodomysliace prostredie, akým je protestantské. Minulý rok napríklad bratislavská farárka Anna Polcková poskytla liberálnemu serveru rozhovor, v ktorom tvrdí, že ak by sa Ježiš vrátil ako rómska žena či dokonca ako gay, opäť by sme ho odsúdili. Zrejme tým narážala na podľa nej nezdravý konzervatívny prístup a predsudky slovenských kresťanov voči Rómom či homosexuálne orientovaným spoluobčanom. Hladinu posledné roky čerí aj známy evanjelický teológ a publicista Ondrej Prostredník svojimi vystúpeniami na Dúhových pochodoch a podporou LGBTI komunity a homosexuálnych zväzkov. Mimochodom, dnes je členom predsedníctva neoliberálne orientovanej strany Progresívne Slovensko. Hoci takéto liberálne hlasy zrejme nie sú ojedinelé a môžeme ich aj v budúcnosti očakávať, určite sú však podľa môjho názoru v prevažne konzervatívnej evanjelickej cirkvi zatiaľ len okrajovou záležitosťou.

Pre mňa ako katolíka sú protestanti výzvou najmä v ich láske k Božiemu slovu a úsiliu počúvať a uskutočňovať ho. V tom ma oslovil napríklad i súčasný generálny biskup ECAV Ivan Eľko, ktorý má charizmu pôsobiť veľmi zmierlivo, a preto výraznejšie prehlbovanie rozporov v tejto cirkvi neočakávam. Považoval by som však za nešťastné, ak by pôvodný protestantizmus založený na vernosti Božiemu slovu mali zdeformovať pochybné modernistické a ideologické prúdenia, ktoré, dúfam, nebudú mať dlhodobejšiu trvácnosť. Možno reálnejším ohrozením sa dnes pre evanjelickú cirkev javia niektoré neocharizmatické praktiky, ktoré sa hoci zápalisto, no niekedy možno o to menej uvážene a bez hlbšieho teologického diskurzu v tradičných kresťanských cirkvách postupne udomácňujú.

V Rozmere promlouvají kněží a teologové a ozývá se kritika jiných náboženství z hlediska křesťanství. Necítíš se součástí nějakého zápasu majority vůči minoritám?

Ak kritické hlasy na stránkach nášho časopisu zaznievajú, určite nechcú šíriť nenávisť, ale chcú zachovať vernosť Ježišovi Kristovi ako jedinému Spasiteľovi. Na tom by som nevidel nič zlé. Každý by mal rešpektovať iné názory, kultúru či náboženstvo, minimálne preto, aby nevznikali vo svete napätia a konflikty, ktorých je už aj bez toho veľmi mnoho. To však neznamená, aby sme sa mali zrieknuť svojej vlastnej viery a identity. Veď len ten si môže skutočne vážiť a mať rád druhého, kto si váži a má rád aj sám seba.

V Rozmere sa snažíme vecne a nezaujato informovať o jednotlivých svetových či nových náboženských spoločenstvách, no nechceme byť za každú cenu „neutrálni“. Preto možno ani nie sme v tom najužšom zmysle slova religionistickým, ale skôr kresťanským a pastoračným časopisom. Naša kritika však smeruje predovšetkým k sektám a náboženskému fanatizmu, ktorý sa koniec koncov môže prejaviť aj vo väčšinových kresťanských cirkvách. Nikto nie je voči nemu imúnny, najmä nie v dnešnom globalizovanom svete, v ktorom sa veľa vecí navzájom podmieňuje. Je pravda, že naši čitatelia pochádzajú prevažne z kresťanského prostredia, no to nám nebráni, aby sme sa v jednotlivých príspevkoch usilovali o odbornosť, vyváženosť a vecnosť.

Jistě sleduješ i ekumenické hnutí na Slovensku. Co se za léta tvé práce pro Ekumenickou radu církví změnilo?

Dnešnú situáciu do značnej miery ovplyvňuje pandémia. Viaceré ekumenické aktivity, ako Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov, ktorý po minulé roky prebiehal vo viacerých väčších mestách po celom Slovensku, alebo spoločný Ekumenický pašiový sprievod v Košiciach, sa posledný rok buď nekonali, alebo sa v obmedzenom režime preniesli do online priestoru. Myslím si však, že aj vďaka týmto aktivitám sú vzťahy medzi kresťanskými cirkvami korektné a cirkvi sa čoraz väčšmi navzájom postupne spoznávajú a zbližujú. Ak si to situácia vyžaduje, vedia sa dohodnúť na spoločných stanoviskách v dôležitých spoločenských otázkach a ekumenická spolupráca sa prejavuje napríklad aj v rámci duchovnej pastoračnej služby v armáde a väzenských zariadeniach. V Slovenskom rozhlase sa týždenne vysiela spravodajská relácia Ekuména vo svete a významným spoločným počinom je tiež vydanie Ekumenického prekladu Biblie, na ktorom sa podieľali prekladatelia a biblisti z viacerých cirkví.

Časopis pro křesťanskou duchovní orientaci (jak zní podtitul Rozmeru) by jistě dovoloval vést mezináboženský dialog. Jak to s takovým dialogem na Slovensku vypadá?

Príkladom dobrých a nekonfliktných vzťahov môže byť aj to, že členom (so štatútom pozorovateľa) Ekumenickej rady cirkví je okrem etablovaných kresťanských cirkví aj Ústredný zväz židovských náboženských obcí. Nemám však informácie o tom, že by sa u nás na oficiálnej úrovni viedol širší medzináboženský dialóg, do ktorého by sa zapájali teológovia či vrcholní predstavitelia jednotlivých náboženstiev. Popri kresťanstve, ktoré je na Slovensku stále dominantné, aj keď značne polarizované, sú zo svetových náboženstiev verejnosti známe najmä judaizmus a islam, ktoré nie sú nijako zo strany katolíkov či protestantov napádané alebo ohrozované. „Neoficiálneho“ medzináboženského dialógu sa chopil skôr občiansky sektor, viem napríklad o viacerých aktivitách a spoločných vyhláseniach Fóra náboženstiev sveta Slovensko.

Jak vnímáš situaci slovenských muslimů? Cítí se být poškozeni právním pořádkem a útoky politiků. Myslíš si, že je tento pocit oprávněný?

Neviem o konkrétnych indíciách, ktoré by naznačovali, že medzi islamskou komunitou a slovenskými úradmi či politikmi prebieha nejaká „zákopová vojna“. Nazdávam sa, že vzájomné spolužitie je v normálnych koľajach. Viem len, že moslimom bratislavské samosprávne úrady opakovane nepovolili výstavbu ich islamského kultúrneho centra. Niekedy tiež môžu mať pocit, že bežní občania (možno z neznalosti) majú voči nim prehnané predsudky a dávajú im najavo svoje neopodstatnené obavy.

Je pravda, že naša historická skúsenosť s islamom nebola vždy pozitívna a obavy ľudí môžu vzbudzovať aj viaceré teroristické akcie páchané v súčasnej Európe. Nielen bežného Slováka, ale možno i niektorých politikov môžu tiež znepokojovať výčiny Islamského štátu, obnovenie štatútu mešity v svetoznámom istanbulskom múzeu, pôvodne veľkolepom byzantskom chráme Hagia Sofia, azerbajdžanský útok v Náhornom Karabachu, Erdoganova politika, šaría v no-go zónach západných miest a pod. V neposlednom rade je tu aj svedectvo nemoslimov z islamských krajín, ktorí sa sťažujú, že tamojšie spolužitie pre nich nie je vôbec jednoduché. To všetko môže vo všeobecnosti mať a určite aj má vplyv na naše postoje, no osobne si nemyslím, že by práve slovenskí moslimovia boli pre nás nejakou hrozbou a mali by sklony či sympatie k radikálnym prejavom islamu, ktoré napokon i sami viackrát otvorene odsúdili.

Pred niekoľkými rokmi sme v Rozmere uverejnili veľmi korektný rozhovor o živote slovenskej islamskej komunity s predsedom Islamskej nadácie na Slovensku Mohamadom Safwanom Hasnom. Spomínam si, že na otázku, ktoré hodnoty našej západnej civilizácie pokladá za pozitívne, najviac vyzdvihol občianske slobody, sociálne istoty, dôraz na vzdelanie a tiež možnosť sebarealizácie. Aj to o niečom vypovedá. Nájsť vzájomnú dôveru bude chcieť zrejme ešte nejaký čas, ochotu a rešpekt z oboch strán. Závisí to, pochopiteľne, aj od ďalšieho medzinárodného vývoja. Zatiaľ sa však ako riešenie ukazuje pestovanie priateľstva medzi bežnými veriacimi. Ak sú moslimovia slušní, tolerantní a pokojamilovní, nemali by mať pocit, že sú u nás bezdôvodne diskriminovaní či opovrhovaní. Napriek našej náboženskej odlišnosti sme predsa len ľudia žijúci na tej istej planéte.

Děkuji za rozhovor.