Zapaľovanie večného ohňa, aura heroizmu a víťazstva, veľkolepé prehliadky – to sú len niektoré z olympijských rituálov, ktoré nás zas a znovu dokážu nadchnúť a ktoré sú inšpirované náboženským životom starovekých Grékov – ako ho pochopili zakladatelia moderného olympijského hnutia v 19. storočí.
Z religionistického hľadiska je zaujímavé, že 32. letné olympijské hry, ktoré sa v týchto dňoch konajú v japonskom Tokiu, prinášajú tento svet západného pohanstva do prostredia, ktoré taktiež oplýva osobitým druhom mýtov a mágie. Ako a či vôbec je tieto dva odlišné kontexty možné porovnávať, sa stalo predmetom záujmu medzi akademikmi i medzi tými, čo praktikujú moderné západné pohanstvo.
V japonskej popkultúre sa pomerne často objavujú čarodejnice, a to konkrétne v komiksoch a animovaných filmoch pre mládež. Obrovskú popularitu dosiahli napríklad manga séria „Liselotte a čarodějkin les“ či televízna šou „Akademie pro malé čarodějky“. Niektoré filmy, napríklad „Doručovací služba čarodějky Kiki“ režiséra Hajao Mijazakiho, si získali značnú obľubu aj u nás.
Zároveň je však nutné povedať, že väčšina Japoncov čarodejnice nepovažuje za skutočné a tých, ktorí sa ako čarodejnice, resp. čarodejníci identifikujú, považujú za „divných“, ako vysvetľuje Eriko Kavanišiová, bádateľka v oblasti antropológie na Kjótskej univerzite. Kavanišiovej výskum sa v posledných štyroch rokoch zameriaval na to, akým spôsobom sa v Japonsku praktikujú moderné pohanstvo západného typu, čarodejníctvo a wicca. Hovorí, že zatiaľ čo pohanstvo je na vzostupe v Spojených štátoch a iných západných krajinách, v jej krajine sa neteší rovnakej obľube.
Hlavný dôvod tohto trendu, podľa Kavanišiovej, spočíva vo vplyvnej prítomnosti šintoizmu (šintó) v japonskej spoločnosti. Nasledovaný buddhizmom, šintoizmus je v Japonsku dominantným náboženstvom. Kresťanstvo a ostatné náboženstvá sú v rámci populácie zastúpené len malým percentuálnym podielom. Podľa výskumu Pew Forum praktikuje 57 % Japoncov šintoizmus a 36,2 % sa považujú za buddhistov. Kresťanov je len 1,2 %.
„Pohanstvo nachádza odozvu u mnohých ľudí v USA a Veľkej Británii, pretože ho vnímajú ako ohnivko, ktoré ich spája s predkresťanským náboženstvom ich predkov,“ hovorí Megan Masonová, britská pohanka a japanologička, ktorá prijala šintoizmus počas svojho pobytu v Japonsku. „Pohanstvo sa často spája s odmietnutím kresťanstva,“ dodáva Masonová, „a Japonsko nebolo nikdy pokresťančené.“
Takže zatiaľ čo západní pohania nezriedka opustili tradíciu, do ktorej sa narodili, aby prijali prírodné náboženstvo s prvkami mágie a starobylých praktík, Japonci majú svoj šintoizmus. „Šintoizmus uctieva stromy, skaly a rieky. Buddhisti uctievajú predkov,“ hovorí Kavanišiová. A domnieva sa, že to Japoncom stačí. Podľa nej nepotrebujú hľadať ďalej. Buddhizmus prišiel do Japonska v 6. storočí n. l. a kresťanskí misionári začali prichádzať v 16. storočí. V porovnaní s nimi sú západný okultizmus a wicca skutočnými „nováčikmi“, nakoľko v Japonsku sa objavili až v 80., resp. 90. rokoch minulého storočia.
Avšak šintoizmus a moderné pohanstvo majú aj niekoľko spoločných prvkov. Masonová si všíma, že obe sa zameriavajú na prax a nevenujú až takú pozornosť doktríne. Taktiež sú spravidla animistické a počítajú s „imanentnými“ božstvami, ktoré žijú a zjavujú sa v materiálnom svete stromov a vôd, a nie s transcendentným Bohom monoteistických tradícií. Obe zahŕňajú mysticizmus a ľudové tradície.
Prekvapiť však môže skutočnosť, že moderný šintoizmus nie je starší než antickým Gréckom inšpirované moderné olympijské hnutie. Šintoizmus, hoci sa nechal ovplyvniť prežívajúcimi ľudovými tradíciami, kultúrnymi prvkami a buddhizmom, získal svoju súčasnú podobu až v dobe reforiem Meidži na konci 19. storočia, ako vysvetľuje Kavanišiová a dodáva, že o starších japonských náboženských praktikách sa nezachovali žiadne písomné záznamy.
Zároveň sa však domnieva, že vo vzťahu Japoncov k západnému čarodejníctvu a wicce zohráva významnú úlohu aj unikátny svetonázor typický pre japonskú kultúru. Väčšina Japoncov, aj keď sa identifikujú ako šintoisti alebo buddhisti, totiž nevníma samých seba ako náboženských.
Kavanišiovej výskum ukazuje, že japonské čarodejnice síce zriedkavo konvertujú k novému náboženstvu, no oveľa skôr prijímajú aspekty západného pohanstva, ktoré sa hodia k ich súčasnému životnému štýlu, presvedčeniam, praktikám a spiritualite. Niektoré z nich napríklad vnímajú analógiu medzi európskymi Keltmi a džómonskou kultúrou v prehistorickom Japonsku.
Avšak nie každý, kto sa vníma ako čarodejnica, aj praktikuje čarodejníctvo alebo západné pohanstvo. Kavanišiová hovorí, že tí, čo skúmajú západné čarodejníctvo či wiccu, nehľadajú nevyhnutne náboženskú skúsenosť. Ide im o duchovnú slobodu bez naviazanosti na komunitu a formálny rituál. Hľadajú inšpiráciu a vlastnú duchovnú cestu. Napokon, ako hovorí Kavanišiová, „animované filmy anime sú oveľa populárnejšie než západné čarodejníctvo. Myslím, že pre mnohých Japoncov je západné pohanstvo príliš vzdialené.“
Spracované podľa Religion News Service.
Náhledové foto: Ververidis Vasilis / Shutterstock.com.
Související příspěvky:
Je sport novým náboženstvím? Religionistika čeká na výsledky sčítání lidu