Dvadsiateho piateho novembra 2020 médiami prehrmela správa o predčasnom skone legendárneho argentínskeho futbalistu Diega Maradonu. Už za svojho života sa stal legendou vďaka svojmu výnimočnému talentu, pracovitosti a extrovertnej povahe. Rovnako bol známy svojimi drogovými etudami a kontaktmi s mafiou. Maradona pochádzal z mimoriadne chudobných pomerov, bol známy ľavičiarom, kamarát Fidela Castra a podporovateľ Palestíny.
V čom spočíva výnimočnosť Maradonu? Góly tohto športovca rezonovali argentínskou spoločnosťou koncom osemdesiatych rokoch. Počas svetového futbalového šampionátu v roku 1986 skóroval dvakrát vo finálovom zápase proti Veľkej Británii, s ktorou Argentína neúspešne bojovala o ostrovy Falklandy. Išlo o druh symbolického víťazstva národa proti technologicky vyspelejšiemu súperovi a zosobnením tohto úspechu sa stal Maradona. V domácej Argentíne je aj preto jeho osobnosť natoľko kultová, že dvaja veľkí obdivovatelia futbalistu Alonso Rivas Ortiz a Héctor Campomar založili cirkev Diega Maradonu v roku 1998 v deň jeho tridsiatych ôsmych narodenín. Vychádzali z jednoduchej premisy – ak je pre nich futbal tým, čo je pre veriacich kresťanstvo, tak logicky ich Bohom bude Diego, pretože on je najväčším futbalistom dvadsiateho storočia. V súčasností má Maradonova cirkev približne polmilióna veriacich po celom svete, predovšetkým v Argentíne, Španielsku, Taliansku, ale aj v Nemecku, Velkej Británii, Japonsku, Afganistane, Peru, Brazílii, Chile, Mexiku, Uruguaji a v USA. Podobne ako kresťania majú maradonovci svoje sviatky, modlitby a desať prikázaní ako napríklad „cti si chrámy (štadióny), kde Diego konal futbalové zázraky“ či „verejne deklaruj svoju lásku k futbalu a Diegovi“.[1] Dokonca sa organizujú maradoniánske svadby. Cieľom cirkvi je „dať priestor pre futbalové emócie, ktoré svojou hrou vyvolal Diego Maradona a ukázať svetu, čo dnes ľudia cítia k športovcom, ktorí reprezentujú svoje vlasti na šampionátoch.“[2]
Iglesia Maradoniana do určitej miery pôsobí ako žart (viď video zo stretnutia maradonovcov) a svojou štruktúrou paroduje (či parazituje) kresťanstvo. Podľa môjho názoru sa ale primárne nejedná o vtip, ale intenzívnejšie prepojenie kultu futbalu a Maradony s argentínskou národnou identitou. Práve kvôli tomuto vzťahu sa podvedome inšpirovali zakladatelia cirkvi (mimochodom nie kultu, sekty, spoločenstva, ale cirkvi – pojmu tradične spájaného s kresťanstvom) v katolicizme. Maradona sa stal futbalovým Kristom, ktorý trpel v mene argentínskeho futbalu a ako mesiáš ho povzniesol na jeho právoplatné miesto. Jeho smrť bola fanúšikmi oplakaná (niekedy doslova), facebookové skupiny venované Maradonovi zaplavili desiatky fotiek s ľuďmi v dresoch číslo 10. V Argentíne vyhlásili štátny smútok.
Na záver pripájam krátke zamyslenie o jednej z úloh moderného športu v súčasnej spoločnosti. Fandenie športu nahradilo či doplnilo niektorým ľudom náboženský život. Pre ľudí sa môže šport ľahko stať jedným zo zmyslov života, aj vďaka jeho previazanosti s lokálnymi (klubovými) a národnými identitami. To stáva špeciálne dôležité v globalizovanej spoločnosti, v ktorej vďaka technológiám, utečeneckej kríze a internetu prakticky zanikli hranice. Šport má svojich kazateľov (komentárov) a svätých (športovcov), chrámy (štadióny) a veriacich (fanúšikov). Výnimoční športovci sa dnes stávajú vzorom pre úspešný a šťastný život. Každá éra má svojich bohov a tými našimi sú okrem iných aj športovci.
Pozn.:
[1] El Tiempo: Mandamientos y oraciones de la iglesia maradoniana.
[2] https://iglesiamaradoniana.wordpress.com/?fbclid=IwAR2JD1U368HQsoAWvxKASM7Ldw59eGm1h763qnUEPoel5yhmlRKbHWpGrks.Iglesia Maradoniana.
Použité zdroje:
Frieder L. (2015), „Football, Culture and Religion: Varieties of Interaction“ in Studies in World Christianity, 21/3, s. 201-222
El Tiempo: Mandamientos y oraciones de la iglesia maradoniana.
Náhledový obrázek: Diego Maradona, Reuters.
Psali jsme v Dingiru:
Téma Dingiru 1/2010: Neviditelné náboženství I. (plný text čísla zde).
Téma Dingiru 3/2010: Neviditelné náboženství II. (plný text čísla zde).